Denník Anny Frankovej (12. jún 1942 - 1. august 1944)

26.08.2021

Nerozumiem, ako je možné, že som si túto knihu prečítala až teraz? Fascinujúce čítanie.


Vydavateľstvo: Slovart        Rok vydania: 2015        Počet strán: 392        Väzba: pevná        Žáner: denník

K trinástym narodeninám dostáva Anny Franková denník. Neváha a s nadšením začína plniť jeho stránky. A neprestáva ani keď sú s rodinou nútení ukryť sa pred nacistickým režimom. Naopak, denník sa stane jej priateľkou, ktorej píše listy. Každý záznam sa tak začína formulkou - Drahá Kitty a Anna sa jej zveruje úplne so všetkým - s trápeniami, radosťami, intímnymi pocitmi aj dianím v úkryte. Záznamy v denníku sa končia len pár dní pred tým ako skrývajúcich niekto prezradí (kto bol za odhalením sa nikdy nezistilo). Rodina skončí v koncentračnom tábore ale denník sa zachová. O jeho zverejnenie sa neskôr zaslúži otec Anny Otto Frank (ako jediný preživší).

"Bohatstvo, pocty, to všetko sa dá stratiť, no šťastie, čo nosíme v srdci, môže nanajvýš dočasne ochladnúť, a pokým žiješ, vždy sa k Tebe vráti."
"Bohatstvo, pocty, to všetko sa dá stratiť, no šťastie, čo nosíme v srdci, môže nanajvýš dočasne ochladnúť, a pokým žiješ, vždy sa k Tebe vráti."

Čítať denník dievčaťa, o ktorom som vedela, že skončí v koncentračnom tábore bolo pre ma šokujúce a skľučujúce. Zároveň som sa však od jej slov nevedela odtrhnúť. Bola som fascinovaná. Neustále som si to mladé, zhovorčivé a veselé dievča premietala pred očami. Anna, vo svojej detskej úprimnosti a zároveň vďaka veľmi vyspelému pohľadu na svet ma dokázala skutočne povzbudiť, pretože aj keď mala ťažké chvíle, keď sa cítila ukrivdená a sama, vo svojej hĺbke bola plná nádeje a viery v lepší svet, v lepšiu budúcnosť. Ako som tak ku koncu čítala jej povzbudzujúce slová, nedokázala som uveriť, že toto dievča sa nedožije ďalších narodenín. Veď to nie je možné, aby tak silná osobnosť, ktorá tak silno verí v budúcnosť, sa jej skrátka nedočká. Ako je možné, že stačilo tak málo, aby mal príbeh šťastný koniec? 

"Občas mi cez otvorené okno skĺzol pohľad na veľkú časť Amsterdamu, zaletel cez strechy až k obzoru, ktorý bol taký belasý, že nebolo vidieť ani jeho hranicu. "Pokým ešte jestvuje toto," pomyslela som si, "a pokým budem môcť vychutnať tento slnečný svit a bezoblačné nebo, dovtedy nemôžem byť smutná"

Annin denník je nespochybniteľným dôkazom holokaustu a zároveň trefným obrazom spoločnosti a ľudských charakterov. Za tie dva roky toho popísala naozaj dosť. Od svojho pohľadu na výchovu,  politiku, vzdelanie, cez opis domácnosti v úkryte, rannú, obednú a večernú rutinu, opis úkrytu, skrývajúcich sa, ich názorov, pováh, záujmov, až po krušné chvíle, keď im hrozilo odhalenie alebo keď sa cítila opustená a sama. Neuveriteľné, koľko sa toho dalo napísať o živote v úkryte, za tajnými dverami z otočnej knižnice. Áno, možno by sa našlo zopár "nudnejších" pasáží, za aké možno pokladať jej výlevy hnevu, frustrácie a smútku. Keď sa jednoducho potrebovala vypísať zo svojich pocitov. Lenže aj tento jej pohľad sa v denníku vyvíjal. Od takmer bezstarostného detstva, kedy rieši hlavne priateľstvá a spolužiakov, až po obdobie, keď ju vojna donúti predčasne dospieť. Prerod jej myšlienok je podľa mňa fascinujúci. Mala pred sebou úžasnú budúcnosť. Toto dievča by to za iných okolností dotiahlo naozaj ďaleko. Keby ...

"V dome býva dusno, ťaživá atmosféra, vládne ospalosť, vonku nepočuť ani vtáčika zaspievať, vôkol je smrteľné a skľučujúce ticho a táto ťažoba ma celú zahalí, akoby som mala zostúpiť do hlbokého podsvetia. Prestanú ma zaujímať otec, mama i Margot, blúdim z izby do izby, hore a dolu schodmi a cítim sa ako vták, ktorému surovo obstrihali krídla a v tme naráža na mreže svojej tesnej klietky..."

Záver knihy je doplnený doslovom o tom, čo sa dialo po posledných Anniných slovách v denníku. Ten sa nedal prečítať inak ako so slzami na krajíčku. Človeku až ostane ťažko na srdci. 

Anna mala len trinásť rokov, keď denník začala písať. Netušila, že jej slová bude čítať celý svet, že jej myšlienky a záznamy budú motívom pre niekoľko filmových a dramatických verzií a že jej meno bude poznať takmer každý. Túžila v živote napísať niečo veľké. A tak sa aj stalo. Hoci ona sa toho nedožila.

"Okrem muža a detí musím mať aj niečo viac, čomu by som sa mohla venovať! Ach, áno, nechcem žiť ako väčšina ľudí podaromnici. Chcem, aby ľudia, ktorí žijú okolo mňa, no nepoznajú ma, mali z mojej činnosti úžitok alebo zábavu, chcem žiť ďalej, aj po mojej smrti! A preto som taká vďačná Bohu, že mi dal do vienka možnosť, aby som sa rozvíjala a aby som písala, teda aby som dokázala vyjadriť všetko, čo je vo mne."

PS: nedá mi ešte nepochváliť spracovanie tohto vydania. Nadšená som aj zo skutočnosti, že obálka vyzerá podobne ako samotný Annin denník (pod prebalom - červený vzor). Keď budete googliť, o Anne Frankovej a jej príbehu nájdete množstvo informácií ale aspoň krátka obrazová príloha, ktorá sa nachádza v strede knihy taktiež zaujala. Dávam palec hore .👍

"My Židia nemáme právo na vlastné pocity, musíme byť odvážni a silní, musíme vziať bez reptania na svoje plecia všetky nepríjemnosti, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách a dôverovať Bohu. Raz sa však táto vojna musí skončiť, a potom predsa zasa budeme ľudia, a nie len Židia!"
"My Židia nemáme právo na vlastné pocity, musíme byť odvážni a silní, musíme vziať bez reptania na svoje plecia všetky nepríjemnosti, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách a dôverovať Bohu. Raz sa však táto vojna musí skončiť, a potom predsa zasa budeme ľudia, a nie len Židia!"

5⭐/5⭐